Plávať sa môže naučiť každý, či už má telesné alebo zrakové postihnutie. Dokazujú to i dvaja mladí nevidiaci plavci, na ktorých tréningu sme sa boli pozrieť.

„Trénerka, pokiaľ mám plávať?“ pýta sa šestnásťročná Tatiana svojej trénerky, a tá nevdojak odvetí, že po červenú dráhu. Hra pokračuje. Sympatické dievča sa najskôr rozhliadne, potom si zloží začiernené plavecké okuliare a vraví: „Ani tak ju nevidím. Buď som krátkozraká alebo farboslepá.“ Nasleduje výbuch smiechu. Túto príhodu si obe rady pripomínajú, veď Daniela Šipošová z Plaveckého klubu telesne a zrakovo postihnutých športovcov Dolphins sa práci s hendikepovanými športovcami venuje celý život a občas zabudne, že majú nejaké postihnutie. Kľúčom k dobrému tréningu je tu uvoľnená atmosféra, láskavé prekáračky a premyslený tréning.

Tréning s úsmevom

Stretli sme sa na rannom tréningu o šiestej. Na jednom konci bazéna sedí trénerka, na opačnom konci stoja rodičia. Majú v rukách dlhé tyče, ktoré sú na konci opatrené akousi mäkkou guľou. Ide o špeciálnu pomôcku, pričom každý pretekár potrebuje dvoch takýchto navádzačov – tapperov. Keď sa plavci blížia k okraju, vysunú tyč nad hladinu a mäkkou časťou im dajú signál dostatočne vopred, aby nenarazili. Dnes sú vo vode dvaja mladí „zrakáči“, Tatiana a Marek. Obidvaja sa poznajú ešte zo škôlkarských čias a chodia aj do rovnakej školy. Momentálne sa pripravujú na majstrovstvá sveta. Bežne majú dvojfázové tréningy štyrikrát do týždňa, teda sú vo vode ráno a večer, niekedy aj štyri hodiny denne. Ale je vidieť, že ich to baví. Každý z nich má vlastný tréningový program, ktorý sa skladá z viacerých častí. Kraul, kraul s pomôckami, so šnorchlom, plávanie s plutvami… Pani Daniela svojim zverencom vždy oznámi, koľko metrov a akým spôsobom majú preplávať, informuje ich o dosiahnutých časoch. A nielen to. Závan chlóru sa tu mieša s nečakane dôvernou atmosférou, aká vzniká iba medzi dlhoročnými priateľmi.

Každý je iný

„Pri nevidiacich bolo pre mňa najťažšie ich presvedčiť, aby skočili hlavou do vody. Aj pri kotrmelci to bolo náročnejšie,“ hovorí o špecifikách výuky plávania trénerka Daniela. Podľa nej sa naučí plávať každý, preto sa netreba ostýchať a vyhľadať plavecký klub vo svojom meste. Základom u nevidiacich sú trpezlivosť a časový aspekt, ktorý je dlhší ako u vidiacich. Je to samozrejmé. Deti si najskôr musia zvyknúť na svoje telo vo vode, učia sa ho ovládať. Naviac, každý človek je iný, má vlastnú osobnosť, iné fyzické danosti, preto je tu nesmierne dôležitý individuálny prístup. Niekedy treba viac presviedčať, ale ide to. „Som prvá trénerka, ktorá začala robiť najprv s telesne postihnutými plavcami, potom pribudli aj zrakovo postihnutí plavci. Napísala som o tom aj diplomovú prácu, a keďže neexistovala literatúra, oprela som ju o svoje skúsenosti. Museli mi uveriť, lebo to nemali s čím porovnať,“ zasmeje sa. Deti najskôr učí ponárať a zorientovať sa po vynorení. Tým, že nevidia, kľúčom k pochopeniu je dobré vysvetlenie. Čím je dieťa menšie, tým lepšie si osvojí správnu techniku. U zdravých detí je to obdobie od piatich rokov. Pri deťoch s hendikepom je to zložitejšie, lebo tu zohráva výraznú úlohu psychika a ešte niečo. Dieťa musia podporovať silní rodičia. „Učím najprv kraul a potom znak, lebo ide o podobné plavecké spôsoby. Avšak znak sa učí ťažšie, lebo tam nevidiaci nemajú pocit istoty. Prsia učím samostatne, tam je potrebná väčšia koordinácia s dýchaním, ruky i nohy sa hýbu odlišne, je to náročnejšie,“ zhodnotí Daniela Šipošová.

Plávanie ako filozofia

Nevidiaci plavci musia plávať popri okraji, či už je to kraj bazéna alebo vyznačenie dráhy. Tatiana aj Marek už plávajú dobrých štyridsať minúť, práve majú krátku prestávku na oddych. „Trénerka, ako mám teraz ísť, zase hore a dole? Už ma takto preháňate šesť rokov,“ doberá si Danielu jej zverenkyňa. Tá sa len zasmeje a odpovie, že pre zmenu bude plávať dole a hore. Vydá jej ďalšie pokyny a dievča zase odpláva. Do jej rúk sa dostala vďaka daniam. Áno, dobre čítate. Daniela bola vybavovať agendu na daňovom úrade, keď ju oslovila tamojšia daňová úradníčka – Táničkina mama. Keď na tlačive uvidela názov klubu, dala sa s ňou do reči a dcéru priviedla na prvý tréning v desiatich rokoch. Dnes má Tatiana Blattnerová šestnásť rokov, na konte striebornú medailu a dve bronzové medaily z majstrovstiev sveta a finálové umiestnenia z majstrovstiev Európy. Už má splnené dva B limity na paralympiádu v Tokiu. Mala splnený B limit aj na paralympiádu v Riu, nanešťastie, zlomila si ruku. K vode mala vzťah odmalička. „Možno je to aj tým znamením, som ryba. Vody sa netreba báť, treba ju prijať, nechať ju, nech nesie. Nikoho nepotopí, pokiaľ človek nezačne robiť paniku,“ usmeje sa a prezradí, čo jej dáva šport. „Keď má človek cieľ, mal by za ním ísť, aj keď je to ťažké a sú tam prekážky. Ale nejako sa z toho vždy dá vykľučkovať. Aj s čiernymi okuliarmi. Každý by si mal vážiť to, čo má a pracovať na sebe, aby bol možno ešte lepší.“

Ako veľká rodina

Rodičia sú na tréningoch neustále, mamy a otcovia sa striedajú v závislosti od pracového vyťaženia. Bez nich by to nešlo. Spolu cestujú na preteky po svete, sústredenia, navštevujú sa navzájom. Predposledný februárový týždeň oslávi sympatická trénerka Daniela Šipošová už sedemdesiat rokov. Ako inak, všetci jej zverenci aj s rodinami sú pozvaní na oslavu. Za 56 rokov činnosti precestovala so „svojimi“ deťmi všetky kontinenty. Klub má na konte množstvo slovenských rekordov, 8 európskych, 3 svetové a 2 paralympijské rekordy. „Trénerka, vy aj z truhly budete kričať hop,“ prekárala ju minule jej bývalá úspešná zverenkyňa Gitka, ktorá priniesla množstvo medailí z paralympiád i európskych a svetových majstrovstiev. Dnes je už docentkou práva a v súčasnosti si robí profesúru na právnickej fakulte, na plávanie stále spomína s láskou. Je to aj vďaka Danielinej slnečnej osobnosti. „Trénerka, viete, že my nevidiaci máme vlastnú mapu?“ prekvapil ju minule otázkou Marek. „No predsa slepú,“ zahrmela jeho odpoveď. Alebo sa jej spýtal, či vie, čo je to paragraf. „No predsa graf pre postihnutých,“ chechce sa Marek Sloboda, ktorý pre nás reprodukuje svoj vlastný vtip. Daniela sa smeje, akoby ho počula prvýkrát. „Podporujem ich v humore. Chcem, aby boli veselí, lebo život je ťažký,“ vyzná sa zo svojich pocitov. Preto deti nielen trénuje, ale snaží sa získať i financie na fungovanie klubu, ktorých je spravidla oveľa menej, než je potrebné. Oslovuje sponzorov, mestské časti, výbory, ministerstvá. Ide stále dopredu. Aká je jej motivácia? „Pri práci relaxujem. Mám radosť, keď deti naučím plávať. Keď vidím, ako sa spolu s rodičmi tešia, je to nádherný pocit, ktorý je na nezaplatenie.“