Keď sa vydávala, bola už v procese na transplantáciu pľúc

30
jan
2018
+
A
-
  • Dýchavičnosť pri bežných činnostiach
  • Únava
  • Búšenie srdca
  • Rýchly, nepravidelný pulz
  • Opuchy členkov, brucha a nôh
  • Modrasté pery a koža
  • Bolesť na hrudníku
  • Diagnóza: pľúcna artériová hypertenzia

Janka bola v piatom ročníku na vysokej škole, pred sebou mala už len posledný semester a so snúbencom si naplánovali termín svadby. Už sa videli ako šťastná rodinka aj s bábätkom, avšak plány spadli ako domček z karát. Stačil na to jeden okamih, štyri slová: idiopatická pľúcna artériová hypertenzia.

Rýchla diagnóza, ale zriedkavá

„Nevládzem, rýchlo sa unavím a zadýcham sa,“ povedala vtedy doktorke. „Možno stálo pri mne šťastie a natrafila som na tých správnych ľudí, ale od mojej prvej návštevy u obvodnej lekárky, až do dňa, kedy mi prvýkrát povedali diagnózu, prešli len štyri mesiace. Pôvodne avizované tri dni hospitalizácie na NÚSCH-u v Bratislave sa zmenili na dva týždne, takže nikomu nemusím hovoriť, aký šok som prežívala. Úprimne, hneď prvým pre mňa bol ten, že som sa ocitla na Oddelení zlyhávania a transplantácie srdca, a teda moja otázka bola: ‘Som tu správne? Nepomýlili sa?’ A stále som v kútiku duše dúfala, že príde niekto a povie mi, že nie som na dobrom oddelení. Nestalo sa tak a každým dňom prichádzali horšie a horšie správy ako nevyliečiteľná choro­ba, vyššie štádium, neodporúčané tehotenstvo… Všetko pichalo ako veľké hrubé ihly do môjho tela a duše. Našťastie. Okolo seba som mala najbližšiu rodinu, ktorá so mnou cítila a žila s mojou chorobou a dodávala mi chuť bojovať a žiť.“

Zdroj: Archív Janky Guráňovej

Dobré a zlé správy

„Už keď som mala pocit, že začínam všetko okolo seba reálne vnímať, prišla ďalšia zlá správa, nedefino­vané ochorenie na pľúcach, pravdepodobná pľúcna fibróza. Takže po hospitalizácii na NÚSCH-u som sa ocitla na ďalšie dva týždne na Klinike pneumológie a ftizeológie Univerzitnej nemocnice v Ružinove. Nakoniec sa liečba ukázala ako neefektívna, takže po štyroch mesiacoch mi prvýkrát spomenuli trans­plantáciu pľúc. Sama som vedela, že keď to zájde až sem, je to naozaj veľmi vážne,“ bilancuje Janka. Ibaže transplantácia pľúc sa vtedy realizovala najbližšie vo Viedni, a tak sa išla do nemocnice AKH „ukázať“ na jeseň 2010, asi dva týždne pred vlastnou svadbou. Našťastie, tamojší lekári vyhodnotili, že ešte nie je na tom tak zle a mladučkú ženu nezapísali na čakaciu listinu. „Po tomto šialenom polroku prebiehal ten nasledujúci v normálnom tempe, naďalej som bola obmedzovaná domácim kyslíkovým prístrojom, ale môj stav sa celkovo zlepšil, cítila som sa dobre. Moju myseľ zamestnávala moja diplomová práca a zariaďovanie nášho nového bývania. Zlom prišiel až po mojich promóciách a s pocitom, čo idem teraz robiť, klesala moja psychická nálada,“ veľmi jasne opisuje Janka pocity, s ktorými žila každý deň.

Ide do tuhého

Prvé priťaženie sa ohlásilo počas prvých letných týždňov. Okamžite bola po dlhom čase hospitalizovaná, na rad prišla nová liečba. „Fungovala som za po­moci pumpy, ktorá mi pravidelne dávkovala liek pod kožu. Začala som sa cítiť lepšie, avšak koncom leta som dostala salmonelózu, ktorá môj stav rapídne zhoršila. Môj manžel ma musel nosiť po schodoch, pomáhať mi s obúvaním, so základnou hygienou… Zadýchala som sa už pri prezliekaní, zohnúť sa pre mňa bolo neuveriteľné a pri pohľade na schody som pociťovala paniku. Doktori neváhali, v tom čase som opäť bola v procese na transplantáciu pľúc a dostala som sa na čakaciu listinu. Nasledoval asi najdlhší mesiac v mojom živote. Je ťažké vysvetliť pocity, aké vtedy človek zažíva… Najviac som sa bála toho, že sa po operácii nezobudím a to ma trápilo každý deň. Veď predsa, ešte som nechcela zomrieť, ešte som toho chcela veľa zažiť! Každý deň som čakala, že mi doktorka z pneumologického oddelenia zavolá, aj keď nebolo možné dostať pľúca za taký krátky čas, ale predsa – o necelý mesiac som sa viezla sanitkou smerom do Viedne,“ hovorí Janka. Všetko dobre dopadlo, a o ďalší mesiac už bola doma.

Zdroj: Archív Janky Guráňovej

Krajší život

„Som naozaj šťastná, že som dostala druhú šancu, že ešte mám možnosť niečo urobiť a zanechať na tomto svete. Vďaka patrí môjmu manželovi, ktorý so mnou zvládal každý deň môjho trápenia, mo­jim rodičom a bratom a rovnako aj kamarátom. Je až neuveriteľné, ako veľmi mi pomohlo, keď ma po transplantácii prebudili a pri posteli boli moji rodičia a brat a ja som ich spoznala.

Prvý týždeň vo Viedni mi ubehol rýchlo, pretože sa obetavo striedal môj manžel s mojimi rodičmi každý druhý deň. Koľko energie ich to muselo stáť a cestovať aj 400 km, aby mi dodali ďalšiu energiu a pocit, že treba bojovať?“ pýta sa aj po rokoch. Na jeseň oslávila svoje šieste narodeniny, podľa nich je vlastne predškoláčka, a tvrdí, že jej život je po transplantácii oveľa krajší. Zvládne urobiť väčšinu vecí, no musí si dávať pozor, aby neochorela alebo sa nezranila.

„S odstupom času beriem všetko, čo sa mi stalo, že to tak malo a má byť. Jednoducho som niečo vo svojom živote zmenila, zmenila som sa aj ja, ale čo je dôležité, získala som novú rodinu. Jedna časť je na Národnom ústave srd­cových a cievnych chorôb, ďalšia na Klinike pneumológie a ftizeológie SZU a UNB v Bratislave-Ružinove a nesmiem vynechať pacientsku rodinu zo Združenia pacien­tov s pľúcnou hypertenziou, ktorá aj napriek svojmu ochoreniu neustále rozdáva pozitívnu energiu na všetky strany. Ďakujem všetkým, že mám tú česť poznať vás, “ odkazuje Janka Guráňová, ktorá zároveň pôsobí aj ako podpredsedníčka Združenia pacientov s pľúcnou hypertenziou.